Tak už sú tu! Zase! Odkedy som sa stal čiernym rytierom, žil som usporiadane, plniac vôľu svojho pána - muža, ktorému patrili všetky zvyšky vďačnosti, ktoré vo mne zanechal. Vložil do mňa dve srdcia, ktorých hlasy umlčali to moje. Hlasy? Ani nie. Moje kamenné srdce vnášalo do mojej duše nádherné ticho. A to démonické? Ozvalo sa len keď som ho o to požiadal. Temný Pán Arisemal ma vyzbrojil srdcom démona kostí a kyseliny, ktoré mi dávalo obrovskú moc. Dosť som sa zmenil. Nenapadlo ma, že si niekedy budem musieť svoj pokoj brániť, ale teraz keď ich vidím tu... Červy. Zmietaní vášňami večne sa plazia, stále niečo hľadajúc. Vojvoda Kholdus považuje toto územie ešte stále za svoje a pochybujem, že sa mieni vzdať myšlienky, že odtiaľto vyženie obludov, nás, sféru chamtivosti i všetky ostatné bytosti, ktoré stvoril, alebo privolal Temný Pán. Ha! Čierny rytieri sa môžu pohybovať len na území svojho pána, takže už len naša púha prítomnosť o niečom svedčí. Kholdus prizval množstvo rytierov, bojovníkov, lovcov, čarodejov, alchymistov, špehov a mnohých iných a podarilo sa mu dať dokopy celkom slušnú armádu. Ako sa mu to podarilo po porážke, ktorú mu minulý rok Temný Pán uštedril si nedokážem vydedukovať, ale moja predtucha je zlá. Môj šiesty zmysel vystrája ako divý a pred niečím ma varuje. Zamiešať sa medzi žoldnierov bola hračka. Nemajú dôveru vo vlastnú silu a príjmu vari akúkoľvek pomoc, aká im je ponúknutá. Prvý deň som strávil v tábore. Za ten čas sa mi podarilo zistiť, že obludi sa chcú pridať na stranu Kholdusa. Zrada!!! Za toto ich vodca kruto zaplatí. Zraz sa mal konať na druhý deň ráno. Cez noc to bolo otrasné! Ten bubon!!! Ešte aj majster temných mágov sa vyjadril, že... ehm... "Ten bubon pôjde do karantény!" Mám pocit, že celý tábor, až na výnimky mi bol veľmi vďačný, keď som ho ukradol a skryl. Obludi prišli samozrejme neskoro ako vždy. Ja som sa medzitým pripojil k svojej družine. K vyvoleným Temného Pána, s kamenným a démonickým srdcom. V pravej chvíli sme vypochodovali z lesa, uvrhli stráže do beznádeje a pustili sa biť obludov. Priznám sa, že som zostal mimoriadne zaskočený, keď som sa ocitol zoči-voči Kholdusovi a akémusi starému mocnému mágovi, ktorému som zistil meno až neskôr. Ani na jedného sila našich démonických sŕdc nepôsobila. Keď moji bratia v meči zabili obludieho vodcu, ustúpil som do sféry temnoty, nespokojný so svojím výkonom. Keby sa bolo bojovalo dlhšie, bol by som istoiste zabitý. Ešte dobre, že u nás smrť netrvá dlho. (mimoherne: To teda bola MELA!!! Nikto ma neupozornil, že sú tam nejaké nezabiteľné NPC, a že na nich neplatí Beznádej. Proti mne sa ocitli dvaja - Tyr a Ganjalf. Pre hluk som nepočul, akým kúzlom ma trafil Ganjalf a tým pádom som ho nemohol presvedčivo zahrať, tak som aspoň mykol zasiahnutým plecom. Prirodzený pud sebazáchovy: Vyrútil som sa po nich. Mali ste vidieť Ganjalfa ako sa mi zúfalo pokúša naznačiť, že ho nemôžem zabiť. Riešil kúzla o ktorých v pravidlách nebol ani škrt, čo mňa zmiatlo ešte väčšmi. Mal som 100 chutí použiť pravidlo "Čože?". Našťastie už bol vodca orcov mŕtvy, takže som sa mohol v hanbe zdekovať. Bál som sa, že som tú scénu pokazil a keď som sa dozvedel o čo išlo, pindal som ako mama po rodičovskom). Po tejto udalosti už všetci moju identitu poznali a tak som sa musel znovu vrátiť do Temnej Veže. Náš rozkaz na prvý deň znel: rozsievať bolesť, ale nechať žiť. (mimoherne: v skutočnosti nám to nikto nekázal. Vymyslel som si to aby som nemusel zabiť každého kto ma nebude vedieť poraziť). Ľutoval som, že ho Temný Pán vydal. Žoldniery si nás sprvu skoro vôbec nevšímali. Boli sme schopný sa dostať dnu a von z tábora takmer nepozorovane. Prechádzali sme sa s Princom Lokernom a Sirom Dernhelmom lesom a radovali sa zo sĺz tých, ktorých sme zatratili (mimoherne: aby sme ich nemuseli kilnúť. Ako čierny rytieri sme ich nemohli len tak nechať odísť a zabiť sme ich nechceli). Naďabili sme však aj na smrteľníka, ktorý ma natoľko zaujal, že som presvedčil ostatných rytierov, aby sme ho nechali ísť. Bol to učeň temnej mágie, ktorý prejavil vôľu študovať u Temného Pána a slúžiť mu. Neskôr som sa stretol s Temným Pánom a ten jeho ponuku prijal. Aspoň sa mi to tak zdalo. Stretli sa a učeň dostal od Temného Pána úlohu. Na ich stretnutie si však nepamätal... Čarodeji z veže pri rieke sa dopustili urážky a tak som sa tam pobral na kryptiu. Keď sa však z okna vyklonil ten starý mág, radšej som sa rozhodol prísť aj so zvyškom družiny. Ja, Princ Lokern a Sir Dernhelm sme sa podujali podniknúť trestnú výpravu. To som už vedel, že čarodej sa volá Ganjalf a je tu spred čias, kedy sa tu usídlil Temný Pán. Keď sme sa vrátili, bez váhania som sa pustil mečmi do brány. Veža sa chvíľu otriasala, ale nič sa nedialo. A potom vyšiel von ďalší smrteľník, ktorému som dal k dvom možnostiam, ktoré mali žoldniery: Odísť, alebo umrieť, ešte tretiu možnosť: Pridať sa. Javil sa mi podstatne múdrejší než ostatný. Nebolo divu. Neskôr som sa dozvedel, že to vôbec nebol smrteľník. Bol to upír. Po tomto som sa dozvedel, že sa stala veľmi zlá vec. Dvaja čierny rytieri obsadili jednu z obchodných ciest a pustili sa vyberať mýto. Zrejme im Temný Pán vložil do hrude srdcia chamtivosti. Inak si neviem vysvetliť ako to, že sa chytili hromadiť hmotné statky - haraburdy, ktoré časom schátrajú. Horšie však bolo, že nechali nestráženú pánovu knižnicu. Keď som sa to dozvedel, rýchlosťou vetra som ta bežal. Knižnica obsahovala odkaz na možnosť, ako čierneho rytiera zničiť - zabiť ho tak, že sa už nevráti zo sféry temnôt. Smrť pre mňa nič neznamenala, avšak podľa všetkého by na zemi po zabití ostala moja mŕtvola a keby niekto rituálne očistil moje telo o potom ma vzkriesil , bol by som tým, čím som býval. To bolo snáď to jediné pred čím som ešte bol schopný mať strach. Všetky moje zlé predtuchy sa zrazu začali vypĺňať. Upír mi povedal, že s družinou paladinov prišla aj akási elfka a podľa toho, čo sa o nej hovorilo tie spisy nesmela nikdy dostať. Prisahal som, že paladini umrú jeden po druhom, rukou toho, ktorý bol kedysi jeden z nich a elfka zhorí. Poslal som im svoj starý denník aj s mojou prísahou po jednej hraničiarke. Dorazil som práve včas. Bol tam aj Lynx a jeho družina. Presvedčil som Temného Pána aby mi dovolil nechať ich odísť a pustil som sa do zlodeja, ktorého mi Arisemal ukázal. Bol som už unavený po celom dni, ktorý som prebojoval vždy proti presile, ale aj tak som ho porazil. Hlupák! Keby nebol hral hrdinu, mohol ešte žiť. Aspoň pokým by ma bavilo ho trýzniť. Ostatný rytieri odišli a ja som zostal dobrovoľne strážiť knižnicu. Moje telo už však bolo dochrámané, i keď moja duša stále prahla po boji. Keď sa útočníci znovu vrátili proti sile tej elfskej bosorky som už nemal silu bojovať. Jej schopnosť liečiť a kriesiť bola ešte účinnejšia než naše znovuzrodenie v temnotách. Dostali čo chceli. Medzitým však nadišla noc. Priplížili sme sa k táboru, pozažínali fakle a šiatre vypálili do tla. Takmer nikto nehasil, čo som považoval aspoň za záblesk ľahostajného pokoja v dušiach týchto roztržitých a nerozvážnych. Na prepad sme išli siedmi a ôsmy bol v temnej veži, takže knižnica zostala nestrážená. Vedel som, čo povie Arisemal, ale nevadilo mi to. Šťastena nám priala a hŕstka dobrodruhov sa skutočne podujala knižnicu vypáliť. Keby boli odpísané kópie zvitkov zhoreli v šiatroch, už by sa nikdy nedozvedeli ako nás zničiť. Spokojný som sa vrátil do Temnej Veže k odpočinku. Ďalší deň bol samý nezdar. Podarilo sa nám uniesť, Silwen - tú prekliatu elfku. Bodaj by všetci jej rodu boli krysy! Uniesť ju bola hračka. Bojovníci si mysleli, že ideme do útoku, vrhli sa na nás a Silwen ostala nestrážená. Vzali sme ju so sebou do sféry temnôt a doniesli k troskám knižnice, kde mala zhorieť. Kholdus však stihol dať dokopy dve družiny, ktoré ju oslobodili. Keby som bol schopný cítiť hnev, asi by som praskol od zúrivosti. Dokonca to vyzeralo, že Temnému Pánovi to nevadí. Vychutnával si len ich bezmocnosť keď sa pokúšali zabiť jeho samotného. Povodil ich snáď po všetkých nepríjemných sférach aké existujú. Na tretí deň som sa dozvedel, že družina paladinov už plánuje môj návrat naspäť k Svetlu. Nikdy! A predsa som cítil, že najbližší deň pre mňa nedopadne dobre. Išiel som teda do tábora žoldnierov, zabojovať si v aréne. Opäť nezdar. Na moje veľké šťastie obrad, ktorý mal vytvoriť zbraň schopnú čierneho rytiera zničiť sa nevydaril. V boji s jedným z paladinov som predstieral prehru a Silwen si nevšimla, že vlastne vôbec niesom mŕtvy. Snažil som sa predstierať, že som sa zmenil, čo bolo skutočne obtiažne, nakoľko som nemal city. Chyby si však nikto nevšimol. Po príchode do tábora som sa dozvedel zvláštnu zvesť. Vraj sa prišlo na to, ako zrušiť zónu smrti okolo Temnej Veže. To by znamenalo, že žoldnieri budú môcť na ňu zaútočiť priamo. Musel som niečo vymyslieť a poriadne rýchlo! Zistil som, že na rituál, ktorým zónu odstránia budú potrebovať určitý počet čarodejov. Hodlal som sa pripojiť k družine paladinov a presadiť aby sme šli čarodejov ochraňovať, čo sa mi viac-menej podarilo. Vo vhodnej chvíli by som ich potom snáď mohol pozabíjať toľko aby sa rituál neuskutočnil. Na liečiteľské schopnosti Silwen som vtedy zabudol. Jeden z paladinov však zabil Ganjalfa a tak sa paladini k mágom už radšej nepribližovali. Aj moje krytie bolo odhalené. Neostávalo mi nič iné, než bežať k Temnej Veži a pripojiť sa k ostatným obrancom. Zapadalo slnko. Ak stihne zapadnúť, upíri sa pripoja k nám. Lenže: paladini! Stačí aby ich upíri zbadali a utečú. Keď som dorazil, upíri tam už boli. Keď padla zóna smrti a objavili sa prvé šíky bojovníkov, alchymistov a mágov, čierny rytieri sme sformovali rad a zaútočili. Útok bol maximálne nekoordinovaný. Presila však bola priveľká a moje telo postupne slablo. Dočerta! Nebyť toho jedného alchymistu, mohlo to dopadnúť inak. Posledný úder prišiel úplne znenazdajky. Zasadil mi ho Sagus - zlodej, ktorého som zabil pri knižnici. Jeho čepeľ bola potretá jedom, ktorý ma oslepil a znemožnil mi návrat do temnoty. Sklonil sa ku mne, rozrezal mi hruď a vybral srdce. To bol môj koniec. Skapal som ako pes - bez slova, slepý a s rozpáranou hruďou. Ako som padal na dno pekiel, ešte som zahliadol výsledok boja. Prehra! Temný Pán bol porazený a vyhnaný. Ale ešte žije a ja vám hovorím: také peklo sa ešte nezrodilo, z ktorého by som sa ja nedokázal vyškriabať za pomstou za moju potupnú smrť!