Kama Reizei

Moje túlavé nohy ma opäť zaviedli do nových krajov, do nových končín, ktoré sa pýšia hrdým štatútom neprebádaných kútov tohto sveta. Po opustení Chlimudskej ríše som sa vydal na východ ale po troch týždnoch som sa rozhodol opustiť obchodné cesty a zamieriť južne cez pahorky týčiace sa na obzore. Dostal som sa do krajov zdanlivo bez života, aj keď to nebola až taká pravda. Tunajšia krajina oplývala množsvom lesov, potokov aj zvierat a jej mierne hornatá krajina ma napĺnala radostou. Premýšľal som však nad tým či nájdem krajinu o ktorej by sa dal spísať aspoň jeden pergamen. Keď som to už na ôsmy týžden cesty vzdával, objavili sa predomnou prvé vidiecke usadlosti. Miestni obyvatelia mi povedali že som sa dostal na územie kráľovského mesta Kama Reizei.

Spočiatku ma udivila absencia obchodnej cesty na sever, vlastne ma udivovala celková absencia akejkoľvek cesty na sever odkiaľ som prišiel. Výpovede miestnych obyvateľov ma len utvrdili v ich samotárskom spôsobe života. Zaujalo ma, ako dokáže toto kráľovské mesto samostatne existovať a preto som sa vydal ďalej.

Po niekoľkých dnoch som sa dostal na mierne, slnkom zaliate svahy a uvidel som nie príliš velké mesto obkolesené hradbami. Svahy boli posiate poliami a vinicami a miestny obyvatelia na nich usilovne pracovali. Nestrácal som čas a vydal som sa plný očakávaní do Kama Reizei.

Zistil som že do mesta vedú tri brány, všetky dobre opevnené, ba dokonca na mesto tejto veľkosti aj mierne nadštandartne. Hradby sú takisto pevne stavané a týčia sa do priemernej výšky. Keď som vstúpil do mesta severovýchodnou bránou, zhliadol som spleť úzkych ulíc, na ktorých bol čulý ruch. Úzkosť ulíc sama o sebe dosť znemožnovala transport, horší bol však fakt, že mnohé domácnosti alebo inštitúcie vykladali debny alebo sudy na ulice a tak prechod čo i len menšieho voza nebol prakticky možný. Udivovalo ma ako tam môžu tí ľudia existovať, neskôr som však pochopil že cesty, ktoré som považoval za hlavné, vôbec hlavnými neboli. V Kama Reizei niesú cesty veľké a malé, mesto má len jednu veľkosť ciest a samotné cesty husto pretkávajú celé mesto. Môj počiatočná myľná predstava sa zakladala na fakte že niektoré ulice boli popretkávaně šnúrami na prádlo a rôznymi inými predmetmi a tak sa opticky zdali ovela užšie ako v skutočnosti boli. Dúfam, že akademická obec prepáči.

Ubytoval som sa v jednom menšom hostinci. Izieb v meste nieje príliš veľa, hostinský povedal že do mesta neprichádza ročne takmer žiadny cuzdinec. To sa odrazilo aj na miestnych cenách ubytovania a stravy ktoré ma značne pobúrili, svojim odporom som si však nič nevymohol a ani moja reputácia do týchto končín nesiahala a tak som bol nútený rezignovať a zmieriť sa s tým že značnú časť penazí obetujem v prospech môjho žalúdka.

Po úvodných skúsenostiach som sa pre dobro vedy a poznania podujal toto čudácke mestečko bližšie spoznať. Obyvateľstvo je zložené výhradne z ľudí, keď som sa pýtal na to či tu žijú aj príslušníkovia iných rás, musel som použiť obrazový materiál. Zistil som že ani nie štvrtina obyvatelstva pozná aspoň jednu inú rasu ako seba, čo je podľa mojej mienky katastrofálne. Myslím, že som ani nenašiel jedinca, ktorý by mi povedal aspoň tri iné rasy okrem ľudí. Najčastiejšie identifikovali elfov, dozvedel som sa že v dávnej dobe tu istá skupinka bola, nedozvedel som sa však čo sa s nimi stalo.

Bližšia prehliadka mesta ma zaviedla do mnohých končín. Ako dominantu Kama Reizei môžem bezpochýb určiť Kráľovský palác. Počas mojej návštevy vládla mestu rada šľachticov na čele s predsedom Falcom de Reizei. Na audienciu som musel čakať dlhých 11 dní, čo je na jednej strane pochopitelné vzhľadom na fakt že o vedeckej obci Chlimudskej Ríše tu nikto nikdy nepočul (čo ma stále počas mojej návštevy napĺňalo pocitom menejcennosti), ale na druhej strane i tak to je príliš dlhá doba na to aby niekto vydržal čakať. To ako som tie dni strávil uvediem v ďalších častiach mojej práce.

Po úspešnom prijatí u predsedu rady šľachticov, teda u Falca de Reizei som s ním pobudol niekoľko desiatok minút a počas nášho plodného rozhovoru som sa dozvedel mnoho užitočných informácií. Okrem pomerne úctivého ale aj striktne odmeraného štýlu nášho rozhovoru a to hlavne zo strany Falca de Reizei som sa dozvedel že Kráľovské mesto už niekoľko desiatok rokov nemalo kráľa a že jeho úlohu zastáva rada šľachticov, takisto som zistil počet obyvateľov ktorý sa v súcašnej dobe pohybuje okolo hranice 8 až 9 tisíc. Mesto ako také centralisticky riadi celé územie a jej politická hierarchia je pomerne jednoduchá. Nemohol som sa ubrániť faktu že táto malá krajina je riadená silne absolutisticky, možno to bolo aj tými všadeprítomními strážami ktoré som mal môžnosť v hojnom počte vidieť v každom kúte mesta. Na záver nášho rozhovoru mi Falco de Reizei dovolil využiť kráľovskú knižnicu. Bohužial nepodarilo sa mi obdobne uspieť zo žiadostou o stretnutie sa s inými predstaviteľmi šľachty. Škoda.

Kráľovská knižnica bola pomerne chudobná, vlastne by sa dala prirovnať ku knižnici bežného sčítaného akademika našej Ríše. Bol som sklamaný, zato však bola knižnica plná mne neznámych kníh ktoré boli vydané takmer výhradne v Kama Reizei. Z kníh som sa dozvedel mnohé informácie o histórii mesta, niektoré z nich vám sem pre doplnenie vašich znalostí vypíšem.

Prvým kráľom bol samozvanec, ľudom volaný ako Marco de Reizei. Mesto bolo spočiatku vybudované ako pevnosť a už odzačiatku mali miestny vladári sklony k absolutistickému spôsobu vlády. Po jeho smrti nastúpil na trón jeho syn Rano ktorý trpel utkvelími predstavami o napadnutí jeho krajiny a tak jeho absolutistická vojenská tyrania nebola ľudom všeobecne uznávaná. Keďze nezanechal potomkov, vlády sa ujal jeden z jeho generálov Cleron (ľudom prezývaný Cleron krutovládca) a mesto zažilo ďalší úpadok na úkor armády ktorá bola živená len nato aby udržovala poriadok (kedže nikto z okolia zjavne nemal záujem o toto malé kráľovstvo). Po jeho smrti nastala rebélia ľudu ktorá vyústila do prijatia novej vlády z radov novovzniknutej šľachty (podľa môjho názoru i táto šľachta vznika samozvane). V nasledujúcich rokoch dostalo mesto aj jeho okolie typycký farmársky ráz s množstvom hospodárstiev na svahoch v okolí mesta, ako je vidieť i v dnešnej dobe. Takisto som našiel aj mapu krajiny. Tá bola značne neúplná a celá naša časť bola neprebádaná a miesny kartograf ju označuje len ako ďaleký západ. Našiel som tu však zmienku o inom mne neznámom kráľovskom meste a to o Bin´tangoje, ktoré je vraj len niekoľko týždnov cesty na východ (podotýkam len, pretože sem som cestoval takmer tri mesiace).

Ako som už naznačil vyššie, počas čakania na audienciu som sa z väčšej časti túlal po meste. Narazil som tu len na gildu bojovníkov, ktorá bola ešte k tomu silne prepojená s miestnimi kasárnami. Takisto som zaznamenal pomerne nízky záujem obyvateľov o mágiu. V meste existuje len jeden trh a dominantné zastúpenie tu má trh z poľnohospodárskymi plodinami. Takisto je tu malý, zato kvalitný trh zo zbraňami. Miestni využívajú väčšinou výmenný spôsob obchodu alebo ako platidlo používajú drahé kameňe, preto upozorňujem na to, aby ste si zo sebou vždy zobrali početnú zásobu drahých kovov alebo kameňov, vyhnete sa podobnej chybe, ako mne keď som sa snažil platiť mincami.

Za zmienku tu stoja aj miestne kasárne, ktoré sú asi najhrôzostrašnejšie miesto v meste. Neviem čo mali znamenať tie výkriky spoza múrov, ale radšej to ani vedieť nechcem. Faktom ale ostáva, že na jedného vojaka tejto malej zeme pripadá len asi 8 obyvaťelov. Preto sa dá Kama Reizei považovať aj za vojenský štát.

Pomaly som sa rozlúčil s mestom a plný nových cieľov som sa vydal na východ. Ešte predtým som sa však zastavil na pahorkoch nad mestom aby som ochutnal miestne víno, veľmi mi zachutilo a zistil som že čím ďalej ste od mesta, tím veselší sú miestni obyvatelia, aj keď oni to tak vôbec nebrali a moja poznámka ich viac zaskočila. Nakoniec sme sa ale výborne pobavili a oni boli natoľko šľachetný, že mi jednu flašku dali aj na cestu.

A tak som sa definitívne rozlúčil s touto podivnou krajinou plnou kontrastov, ktorá je značne odtrhnutá od civilizácie. Dúfam, že vám tento príbeh objasní, a aj pomôže pri vašej eventuálnej púti do tejto zeme, a takisto, že naplní túžbu po poznaní našej akademickej a kartografickej obce, ktorá ma sem vyslala.

Hamrokanth, pútnik a kartografický vyslanec Chlimudskej ríše