Vznik drowov IV.

"...dávno minulé sú časy, keď vojny vyhrávala sila vojska alebo um veliteľa. Dnes sa už vojny nevedú pre získanie územia, alebo bohatstva, ani o presadenie ideológií. Vojna sa stala nástrojom propagandy. Nie je víťaz ten, kto porazí nepriateľské vojsko, ale ten, koho verejnosť prijme za hrdinu. A história slepo nasleduje verejnú mienku..."

Hrozhon horel. Do významnej bašty rebelov boli vrhané zápalné strely. Ohromné vojsko za zhromaždilo a s fanatickým nadšením očakávalo dobytie pevnosti. A to ani nie pred pol rokom sa hlásilo ku kráľovi menej ako päť stoviek vyhladovaných a vyčerpaných veteránov. "Návšteva Univerzity ma naučila jednu vec," vravel vojvoda spoločníkovi, "nevzdelanci sú manipulovateľní. Neskutočne manipulovateľní..."

Pri Sokolovi stojaci Monetal iba ticho prikývol. Obaja hľadeli na úpornú snahu obrancov o záchranu holých životov.

"Je zaujímavé, pane," ozval sa arcišpeh, "že väčšina našich vojsk považovala túto rebeliu za spásu. Pár mesiacov koncentrovaného presviedčania a máme to tu. Niektorí by skoro aj uverili, že rebeli sú pekelníci, démoni žerúci elfské neviniatka na raňajky."

Zrazu obidve postavy na chvíľu zaplavila ohromná žiara ohňa. Celá pevnosť náhle explodovala. Keď plameň pominul, bolo vidno iba dymiace rozvaliny.

"Myslím, že Inštitút ocení Vaše služby, pán vojvoda..." usmial sa Monetal.

Mesačnému Sokolovi sa zaleskli oči: "Už nie vojvoda. Volajte ma, prosím, Vaše Veličenstvo..."

************

Delian na čele niekoľkých stoviek elfov viedol svojich verných do podzemia. Hrozhonský vojvoda nechal už dávno vyhĺbiť tento tunel, ktorý sa na svojom konci napájal na veľké jaskyne prírodného pôvodu. Rebeli unavene kráčali do tmy, niesli ťažko ranených a tých, ktorí zomreli, nechávali za sebou. Zrazu sa zem zatriasla a z povrchu za skotúľalo niekoľko kameňov.

´Enbar´, pomyslel si Delian, ´obetoval sa, aby zabránil fanatikom vstúpiť do jaskýň. Zrejme odpálil muničný sklad. Jeho meno bude žiť naveky v piesňach.´

Keď doznel rachot, na prítomných sa znovu znieslo pochmúrne mlčanie. Krok za krokom putovali za svojou neistou budúcnosťou.

"...a nastal čas exilu, skrývania sa pred svetom a temnoty. Avšak nie temnoty ako takej, myslím, že my sme v tme podzemia našli omnho viac svetla, než otroci žijúci v tmárstve Inštitútu Čiernej Mágie. Po týždňoch putovania sme sa usídlili v rozľahlých priestoroch vyhĺbených vodou. A čas plynul, rodili sa deti, rástli, zakladali si rodiny, starli... ...a skrývali sa - pred svetom, v ktorom sme museli prijať meno drow, v ktorom nás čaká iba záhuba a nepochopenie a ktorý už nie je našim svetom. Stratili sme pre vidinu slobody slobodu samotnú? Alebo sme sa skutočne oslobodili? Na to odpovedia dejiny. A dejiny píšu, bohužiaľ, tí mocní..."

Kaza spokojne sedel v dekanskom kresle. Chladnými očami si prezeral správu od svojho kontaktu v kráľovskom dvore. Novokorunovaný kráľ Mesačný Sokol prijíma všetky opatrenia potrebné preto, aby sa podobná rebelia už nikdy neopakovala. Reštrukturalizuje štátny aparát podľa doporučení Inštitútu. A hlavne, sám je ochotný bezodkladne plniť všetky nariadenia. ´To je dobré´, preblesklo nekromantovi hlavou, ´veľmi dobré.´

´Myslím, drahý priateľ, že tentokrát som zvíťazil,´ poslal telepatickú správu do zámku Tulce.

´Myslím, že nie nadlho, pán kolega,´ telepaticky odvetil Sanguin hľadiac na zmutovaného elfa. ´Mohli by ste prísť na návštevu, ak by vám to neprekážalo?´

************

Na farebných kobercoch sedel tucet malých elfíčat. Pozorne počúvali svoju pani učiteľku ako im rozpráva o dobách dávno minulých.

"...a naši zaútočili. Dlho sa však tieto beštie bránili. Nakoniec, keď už boli naši hrdinovia v temnom hrade, drowovia ho zradne vyhodili do povetria, aby zabili čo najviac našich otcov a dedov. Vo svojej slepej zlobe proti všetkému elfskému radšej zomreli, než aby nechali niečo nezničené a nepoškvrnené. Na mieste tej slávnej bitky dnes stojí velikánsky pamätník na slávu našim dobrodincom. Kto vie ako sa volá?"

"Ja to viem!" vykríkol malý albín. "Volá sa Pamätník slávnych z Univerzity a je tam, aby sme si pripomínali, ako nám vtedy pomohla Univerzita."

"Správne," usmiala sa pani učiteľka a brkom si niečo poznačila do papierov.

"Ja som počula, že drowovia žerú naše bábätká a boja sa svetla. Vraj by ich spálilo!"

"A sú hrozne zlí," vykríklo ďalšie dieťa. "Zabijú každého, koho stretnú!"

"Ty si ale trdlo!" ozval sa znovu albín. "Každý predsa vie, že svoje obete najprv dlho mučia. Môj otec vravel, že jeho deda kedysi mučili, ale nakoniec im unikol a vzal do hrobu ešte stovku tých bastardov!"

"Ale po mučení každého zabijú!" nenechal sa odradiť elf. "A vraj majú čiernu kožu a oči, čo im v tme svietia ako mačkám!"

"Ja som počul, že..."

Učiteľka sa na deti dlho spokojne dívala a nakoniec im s úsmevom povedala: "Deti, deti. Vidím, že sa o históriu zaujímate veľmi živo a viete o nej mnoho. Ale musíte sa ešte učiť. Otvorte si Spisy svätého Monetala na strane osemnásť..."