Vznik drowov III.

"...náš boj za slobodu bol úspešný. Koruna padla, vojvodovia sa podvolili a elfská rasa sa po dlhých rokoch oslobodila od vplyvu Inštitútu Čiernej Mágie. Jeho prisluhovači boli prinútení vzdať sa funkcií. Štátny aparát bol odbyrokratizovaný, armáda reštrukualizovaná, hospodárstvo pretransformované, rozviedka očistená. Nastal čas všeobecného obrodzovania. Obrodzovania, nad ktorým sa však stále týčil tieň Inštitútu. Táto organizácia nielenže nezareagovala na stratu kontroly nad elfmi, ale nevydala vyhlásenie a ani sa žiadnym spôsobom nepokúsila tento stav napraviť. A ticho pred búrkou je čoraz dusnejšie..."

Dekanova pracovňa bola vskutku pochmúrna. Nemala žiadne okná, jediným zdrojom svetla bola na pracovnom stole postavená sviečka. Napriek šeru si však Monetal všimol, že všetky steny boli obložené policami plnými kníh. Jeho trénovanému zraku neuniklo ani zvláštne písmo, akým boli zväzky písané. V miestnosti bolo neobvykle chladno, viac než je zdravé na kĺby. ´A hlavne na niekoľkostoročné kĺby,´ pomyslel si arcišpeh a pripomenul si, oproti komu to sedí pri stole. Už keď tu bol prvýkrát, krátko po dobití Krasburgu, prekvapilo ho, ako ľahko je možné získať audienciu priamo u dekana, u slávneho Kazu. Stačilo vyplniť krátky formulár, alebo jednoducho vojsť do jeho kancelárie.

"Pán Monetal," spustil nekromant svojím monotónnym hlasom, "určite si uvedomujete závažnosť vašich správ. Situácia sa tak trochu zmenila od dôb, keď ste tu boli prvýkrát. To bolo kvôli zvrhnutiu elfskej kráľovskej rodiny päť rokov dozadu, ak sa nemýlim. Prepáčte, mám na starosti mnoho dôležitejších vecí, takže malichernosti mi občas úplne vypadnú. Ale aby sme prešli k veci," nevýrazné oči pohliadli na Monetala, "vy tvrdíte, že Delian pritvrdzuje pomery - vyháňa vzdelancov, pokúša sa zaviesť absolútne nefunkčný štátny aparát a tak ďalej. To sú veľmi nepríjemné veci, pán Monetal, ale sami o sebe nemajú žiadnu váhu. Dôležitosť im dodáva akurát naše malé rokovanie s pánom Sanguinom. Na podrobnosti sa nepýtajte, sú nepodstatné. Aby ste rozumeli, bude treba v čo najkratšom čase odstrániť akékoľvek zhubné vplyvy rebelie voči Inštitútu Čiernej Mágie, dosadiť na miesto vládcu spoľahlivú osobu a všetky ostatné záležitosti, ktoré povedú k znovuzveľadeniu vásho národa. Preto by som vám rád oznámil váš ďalší postup..."

"Majster nekromant, som pripravený plniť vaše rozkazy, ale potrebujem vedieť, či to bude pre dobro nášho národa. A preto mi prezraďte dôvod tejto oneskorenej reakcie Inštitútu," nastalo mrazivé ticho. Kaza zrejme nepovažoval za dôležité odpovedať. Nie, v skutočnosti sa ani nepohol a iba hľadel meravým a chladným pohľadom na arcišpióna. Ten po chvíli dodal: "Musíte pochopiť moje stanovisko, nechcem, aby bol národ elfov iba figúrkou v rukách mocných, chcem, aby prežil."

"Pán Monetal," Kaza osobu na druhom konci stola doslove prepaľoval pohľadom, "elfská rasa je a bude nástrojom v rukách mocných, či sa vám to páči, alebo nie. A to je jeho jediná šanca na prežitie. Dôvody reakcií Inštitútu Čiernej mágie nechajte na ňom. Taktiež ich takzvanú oneskorenosť, aj keď na toto mám odlišný názor. Tieto veci sa vás netýkajú a preto sa obmädzíte iba na vykonanie rozkazov. Dokážete vstrebať tieto informácie, pán Monetal?"

"Áno, samozrejme," sklonil zrak arcišpeh. Keď prevzal pergamen s pokynmi, vstal a zabuchol dvere na pracovni. Nekromant spokojne zahasil sviečku a pokúsil sa usmiať. ´Uvidíme, kto má pravdu, priateľ Sanguin´

************

Tri mesiace po dobití Krasburgu sa ďaleko od ríše elfov otvorila brána zámku Tulce pred jediným pútnikom. Nikto ho neprivítal a preto sám pokračoval po schodisku hore. Tam otvoril mosadzou obité dvere a vstúpil do pracovne plnej rozhádzanej aparatúry všetkého druhu. Prekračoval destilačné prístroje, strieborné klietky na pokusných démonov, rôzne skúmavky a banky. Vtom sa mu za chrbtom objavil pán zámku. Nekromant sa pokojne otočil a zvítal sa s dlhoročným priateľom.

"Tak Sanguin, mám naponáhlo, ukáž mi to."

"Samozrejme, majster Kaza," pousmial sa alchymista, "nasledujte ma..."

Prešli z pracovne do väčšej miestnosti so zatienenými oknami. Sanguin urobil gesto rukou a v strede miestnosti sa rozsvietilo päť sviečok. A medzi nimi sa v kresle objavil drogami omámený elf. Pre všetky prípady bol spútaný koženými remeňmi.

"Takže tu to máme," vzrušene povedal Sanguin.

"Hmmmm," neodpustil si nekromant, "nadrogovaný elf. Úžasné..."

"Odpustite si ten sarkazmus," pokračoval dotknute Sanguin, "u tohto jedinca sme našli mnohé vlastnosti nevyskytujúce sa u zvyšku rasy. Pri bližšom skúmaní sme zistili, že fenotypovo sa síce podobá na zvyšok populácie elfskej rasy, ale genotyp má podstatne odlišlý. Produkcia mnohých bielkovín bola úplne pozastavená a naopak, mnohé, doteraz nepozorované druhy, syntetizuje bežne. Nebudem zachádzať do detailov, ale záver môjho výzkumu poukazuje na fakt, že by bolo možné z tohto jedinca vytvoriť rasu nových bytostí s omnoho lepšími vlastnosťami."

"Pán Sanguin," odvrátil Kaza zrak od kamennej dlažby, "na Edene nie je miesto pre dve rozvinuté rasy. Je známym faktom, že keď sa stretnú dve rasy na obmädzenom území, onedlho dojde ku konfliktom a sporom o územie a to aj pri pomerne nízkych stavoch populácie obidvoch druhov..."

"Samozrejme, ale tu sa nejedná o rovnoprávne rasy. Novovzniknutá rasa by predšila elfov inteligenčne, sociálne aj fyzicky a nebol by pre ňu problém vytlačiť z Edenu evolučne menej úspešnú rasu. A k tomu, toto riešenie, ako určite sami uznáte, by vyriešilo aj problém súčasnej rebelie elfov voči Inštitútu Čiernej Mágie..."

"Táto rebelia potrebuje iba čas na to, aby pochopila, kto je pre ňu ten najvhodnejší partner, pán Sanguin. Samozrejme, Inštitút Čiernej Mágie, pretože bez neho nie sú schopní vybudovať a udržiavať funkčný štátny aparát a poslušnosť obyvateľstva. A taktiež môžme ich rozhodovaniu trošičku dopomôcť."

"Myslím si, že časy dekadentnej elfskej rasy sú už zrátané, pán Kaza, je prehnitá skrz naskrz a preto ju treba pre blaho Edenu nahradiť zdravou rasou."

"Uvidíme, dajme tomu čas. Čas vyrieši všetko..."

Podali si ruky a rozišli sa. Nekromant putoval zasneženou krajinou naspäť a keď sa obzrel, videl Tulce už iba ako čierny bod na mase bieleho snehu. Nekromant sa v duchu usmieval, aj keď jeho tvár bola navonok rovnako chladná ako krajina naokolo. ´Veď uvidíme, môj milý, uvidíme...´